Diabetes mellitus je skupina rôznych chorôb metabolizmu, ktorých spoločným znakom je chronická hyperglykémia na podklade nedostatočnej sekrécie, alebo účinku inzulínu. Diagnóza diabetu je založená na typických klinických príznakoch (polyúria, polydipsia, dehydratácia) spolu s hyperglykémiou a/alebo na vyšetrení glykémie nalačno. Medzi normou a diagnózou diabetu je definované rozmedzie abnormálnych hodnôt, ktoré predstavujú zvýšené riziko do budúcnosti (porucha glukózovej tolerancie). Normálna hodnota glykémie je <5,6 mmol/l, diabetes je diagnostikovaný od 7 mmol/l. Medzi týmito hodnotami ide o abnormálnu glykémiu nalačno, keď je už u pacienta potrebná úprava životného štýlu a častejšie kontroly. Najčastejšími formami diabetu sú typ1. a typ 2. Pri diabete typu 1. ide o absolútny nedostatok inzulínu, spravidla ako dôsledok autoimunitnej deštrukcie β-buniek pankreasu. Manifestuje sa väčšinou už v detstve alebo dospievaní a typický je náhly začiatok ochorenia. Prvým príznakom je často akútna dekompenzácia s hyperglykémiou, glykozúriou, dehydratáciou a ketoacidózou. Pre prežitie pacienta je nutné dlhodobé podávanie inzulínu a úprava diéty. Pri liečbe uprednostňuje intenzifikovaný inzulínový režim, ktorý preukázateľne spomaľuje rozvoj chronických komplikácií. Pri diabete typu 2. je často pomalý začiatok s oligosymptomatickým/asymptomatickým priebehom. Pomerne častý je náhodný nález hyperglykémie v rámci rutinného vyšetrenia. Hlavnou príčinou hyperglykémie je inzulinorezistencia s funkčnou poruchou β-buniek. Choroba je dedičná, obyčajne začína v strednom veku a väčšina pacientov je obéznych. Ak glykémia presiahne  asi 11 mmol/l, začne sa glukóza vylučovať do moču a s ňou aj väčšie množstvo vody. Typickým príznakom je potom polyúria a smäd, pričom straty glukózy močom môžu viesť k chudnutiu, straty vody k dehydratácii. Chronická hyperglykémia nemusí spôsobovať akútne ťažkosti a choroba sa môže prejaviť až akútnou dekompenzáciou pri väčšej záťaži. Základom liečby je diéta, cielená dlhodobo na ideálnu hmotnosť  (podľa BMI) a redukciu obvodu pásu (do 94 cm u mužov, do 80 cm u žien). Zmenšenie tukovej hmoty účinne znižuje inzulínovú rezistenciu. Priaznivý efekt má aj pravidelná fyzická aktivita. Ak pacient nedodržiava režimové opatrenia a nedokáže dosiahnuť uspokojivú kompenzáciu, podávajú sa perorálne antidiabetiká, ktoré znižujú inzulinorezistenciu a niektoré zvyšujú sekréciu inzulínu. U niektorých pacientov je pre nedostatočnú kompenzáciu nutné podávať inzulín, aj keď režim podávania nie je taký intenzívny ako pri 1.type. Pacienti sú sledovaní v diabetológom a dlhodobá kompenzácia je kontrolovaná pomocou glykovaného hemoglobínu (HbA_1c), ktorý ukazuje úroveň priemernej glykémie v predchádzajúcich mesiacoch. HbA_1c sa vyjadruje v percentách celkového hemoglobínu (norma do 4%), cieľové hodnoty pri úspešnej liečbe diabetika sú 4,5%.

Príjem pacienta: pacient sa prijíma podľa zdravotného stavu  na interné oddelenie, alebo pri závažnej dekompenzácii (hyperglykemický/hypoglykemický stav alebo kóma) na JIS alebo metabolickú jednotku.

Režimové opatrenia: pacient má voľný pohybový režim v rámci oddelenia, v prípade ketoacidózy je vhodný pokojový režim a v prípade nevoľnosti a zvracania je potrebné aby mal k dispozícii emitnú misku a buničitú vatu.

Monitoring zdravotného stavu: pri monitorovaní pacienta je dôležité sledovať diurézu, množstvo tekutín, ktoré pacient počas dňa vypije – polyúria a polydipsia sú prejavom hyperglykémie. Prítomnosť prehĺbeného acidotického dýchania, apatia, únava, príznaky dehydratácie, nauzea a zvracanie sú prejavmi ketoacidózy. Zmeny stavu vedomia ako zmätenosť, dezorientácia, nepokoj, polyfágia, agresívne správanie, spolu s bolesťami hlavy, potením a rozmazaným videním môžu signalizovať hypoglykémiu. Dôležitým parametrom je sledovanie glukózy v krvi (glykemický profil) pred jedlom (preprendiálne glykémie) ráno, na obed a večer, prípadne stanovenie glykémie po 1-2 hodinách po jedle (postprandiálne glykémie). Sestra sa zaujíma o prípadné problémy so zrakom, v prípade potreby pacienta pripravuje na vyšetrenie očného pozadia. Poškodenie obličiek monitoruje častejším meraním krvného tlaku a odbermi moču na prítomnosť bielkovín, prípadne pacienta poučí o zbieraní moču na kvantitatívnu proteinúriu (24h zbieraný moč). Taktiež sa pravidelne sleduje prípadná strata hmotnosti, pruritus, sklony k infekciám, poruchy citlivosti na dolných končatinách. Následkom mikrotraumatického poškodenia a  infekcií pri neuropatických a angiopatických zmenách vzniká u diabetikov tzv. diabetická noha. Sestra pravidelne hodnotí jej stav – neuropatická noha je teplá,  koža je suchá, pacient má znížené vnímanie bolesti a teploty, vyskytujú sa nebolestivé neuropatické vredy a deformácie chodidla. Pri ischemickej diabetickej nohe si sestra pozorne všíma či sú prítomné pulzácie, v dôsledku ICHS je noha skôr chladnejšia, koža je bledá alebo cyanotická, objavujú sa nekrózy a gangrény v akrálnych častiach končatiny.

Príprava na diagnostické vyšetrenia: pacientovi sestra často odoberá  krv, dôležitým parametrom je sledovanie glukózy v krvi (glykemický profil) pred jedlom (preprandiálne glykémie) ráno, na obed a večer, prípadne stanovenie glykémie po 1-2 hodinách po jedle (postprandiálne glykémie). Dlhodobá kompenzácia sa sleduje pomocou glykovaného hemoglobínu (HbA_1c), ktorý sa odoberá do skúmavky s protizrážavým prostriedkom. V prípade nutnosti angiografického vyšetrenia dolných končatín a srdca pre podozrenie na ischémiu pripravuje pacienta psychicky, fyzicky a podáva antialergickú prípravu. Po vyšetrení zaistí  monitoring pacienta podľa požiadaviek daného diagnostického výkonu. Pred vyšetrením očného pozadia zisťuje, či sa pacient netrpí zvýšeným vnútroočným tlakom, a odosiela ho so sprievodom na očnú ambulanciu, alebo sa pacienta vyšetruje očný konziliárny lekár priamo na oddelení. Príprava spočíva v rozkvapkaní očí pacienta mydriatikom, po vyšetrení pacient neopúšťa lôžko, kým neodznie účinok lieku.

Farmakologická a nefarmakologická liečba: základom liečby pri DM 2.typu je úprava stravovacieho a pohybového režimu. Ak nie je kompenzácia dostatočná pacient prechádza na liečbu antidiabetikami. Ich výber vychádza z mechanizmu ich účinku a z presných glykémií, ktoré sestra odoberá nalačno aj po jedle. Pri ich podávaní je dôležité, aby sestra dohliadla na správnu dávku, správny čas a spôsob podania. Inzulínom sa liečia všetci pacienti, u ktorých došlo k výraznému zníženiu alebo zániku vlastnej sekrécie inzulínu, alebo u diabetikov 2. typu pri ťažkej dekompenzácii. Liečba inzulínom prebieha v rôznych režimoch (konvenčný, intenzifikovaný). Liečba môže byť substitučná, ktorú tvorí náhrada bazálnej a prandiálnej sekrécie, suplementárna (DM 2) pri ktorej sa podávajú doplnkové dávky inzulínu, alebo sa podáva krátkodobo pôsobiaci  inzulín pred každým jedlom. V súčasnosti sa inzulín pacientom podáva dávkovačom inzulínu (inzulínovým perom), inzulínovou pumpou alebo inzulínovou striekačkou. Sestra pri aplikácii volí vhodné miesto aplikácie, vyberá vhodné miesta aplikácie pre dobré vstrebanie inzulínu, strieda jednotlivé miesta podľa rotačného plánu a dodržiava metodiku aplikácie podľa hrúbky subkutánneho tkaniva (použitie riasy, dĺžka ihly, manipulácia s perom pred a po aplikácii, atď).

Uspokojovanie potrieb pacienta. Zaistenie potrieb pacienta je ústredným motívom ošetrovateľskej starostlivosti, pričom  nemôže byť zameraná iba na konkrétny orgán alebo chorobu, ale je zameraná celostne. Pre sestru to znamená mať detailný prehľad o fyziologických, psychosociálnych a spirituálnych potrebách pacienta. Potreby pacienta sú často zmenené a modifikované samotným ochorením, jeho diagnostikou, liečbou, nutnosťou edukácie, hospitalizáciou. Na mieru a kvalitu ich uspokojenia vplýva charakter a závažnosť ochorenia, spôsob liečby, prítomnosť bolesti, fyzického obmedzenia, prípadne iných komorbidít. Ochorením pacienta na DM vznikajú potreby nové, najčastejšie ide deficity vo vedomostiach a zručnostiach, ktoré musí pacient získať pre zlepšenie a udržanie dobrého zdravotného stavu. Vnímanie a uspokojovanie potrieb môžu v chorobe  modifikovať  faktory životného štýlu a zmeny životosprávy, schopnosť adaptovať sa na stres z chronického ochorenia, podpora okolia a rodiny.

Osobitnú starostlivosť si vyžadujú dolné končatiny v rámci prevencie diabetickej nohy. Dôkladná denná kontrola plantárnej časti chodidla, zvýšená hygiena, šetrné umývanie, vysušenie aj medzi prstami, kontrola prekrvenia prstov, stavu kože, nechtov, ošetrovaniu drobných poranení a dohliadanie na nosenie vhodnej obuvi a ponožiek sú dôležitou súčasťou prevencie komplikácií, ktoré znižujú kvalitu života pacienta.

Dietetické opatrenia: Dietetická strava je súčasťou liečby a vychádza z pravidiel racionálnej výživy, ktorá sa nelíši od odporúčaní pre prevenciu a liečbu ostatných civilizačných chorôb. Ak ju pacient nedodržiava, zhoršujú sa možnosti metabolickej kontroly, urýchľuje sa potreba liečiť ochorenie inzulínom, zhoršuje sa prognóza ochorenia a dochádza ku komplikáciám ochorenia. Strava má byť pestrá, vyvážená a musí obsahovať 45-60 % sacharidov, 20-35 % tukov a 10-20 % bielkovín, dostatočné množstvo vitamínov, minerálov a vlákniny. Sestra dohliada aby pacient prijímal iba diétu ordinovanú lekárom, najčastejšie dostáva diétu 9 alebo 9 N (neslanú), ak má problémy so srdcom alebo vysokým krvným tlakom.  Je potrebné, aby sledovala či konzumuje celé porcie, zvlášť ak je liečený inzulínom alebo perorálnymi antidiabetikami. Poruchy príjmu potravy hlási lekárovi. Pacienta o diéte informuje lekár, ktorý spolupracuje s edukačnou sestrou a nutričným terapeutom.

Reahabilitácia: Základnými faktormi, z ktorých vyplýva potreba rehabilitácie pacienta, sú predovšetkým disabilita pri základnom ochorení, komplikácie a komorbidity pri diabete, potreba vykonávania preventívnych opatrení, znižovanie rizikových faktorov, zmena životného štýlu, zlepšovanie kvality života a integrácia do spoločnosti. Sestra odporúča pacientovi denné cvičenie pre zníženie inzulínovej rezistencie a zníženie hmotnosti pri obezite, alebo udržanie optimálnej hmotnosti. Dostatočná fyzická aktivita navyše zlepšuje psychický stav pacienta, udržiava a zvyšuje úroveň nezávislosti pacienta a znižuje rozvoj aterosklerózy. U každého pacienta s DM je potrebné urobiť predzáťažové posúdenie bez ohľadu na vek, zamerané na samotný diabetes, identifikovať a vyhodnotiť makro a mikrovaskulárne komplikácie diabetu. Následne by mal byť pacientovi navrhnutý individuálny záťažový plán.

Edukácia pacienta: Kľúčovým predpokladom pre účinnú liečbu diabetika je, aby bol so svojím stavom dôkladne oboznámený a mohol si samostatne upravovať liečbu v rôznych životných situáciách. Komplexná edukácia pacienta pri liečbe diabetu je zameraná na dobré zvládanie selfmonitoringu moču (glykozúria, ketonúria) pomocou testovacích prúžkov, kapilárnej krvi (glykémia) správnym prevedením odberu krvi a použitím glukomera, pravidelné absolvovanie odberu krvi na glykovaný hemoglobín, meranie hmotnosti, používanie systémov na kontinuálne monitorovanie glykémie (glukózový senzor). Ďalšia oblasť je liečebná výživa, ktorá pomáha pacientovi udržiavať optimálnu kompenzáciu diabetu pri strave zladenej s vlastnou produkciou inzulínu, farmakologickou liečbou a fyzickou aktivitou. Dôležité je aby pacient pochopil pojmy ako sú sacharidová (výmenná) jednotka, glykemický index potravín, glykemická nálož. Samostatnou oblasťou je farmakoterapia diabetu perorálnymi antidiabetikami a inzulínom, zásady a  techniky ich podávania. Súčasťou edukácie je aj problematika vzniku akútnych komplikácií (hypoglykemická kóma, ketoacidotická kóma, hyperosmolárna kóma) a chronických komplikácií (ateroskleróza, diabetická noha), ktoré sa rozvíjajú po 10 a viac rokoch trvania diabetu.